Ján Havlík

Boží služobník a mučeník vernosti

Ján sa narodil 12. februára 1928 v dedinke Dubovce na Záhorí. Navštevoval školu v Holíči a od roku 1941 gymnázium v Skalici. Vtedy začal uvažovať o duchovnom povolaní. Rozhodol sa pre Misijnú spoločnosť svätého Vincenta de Paul.

V roku 1943 nastúpil do Apoštolskej školy vincentínov v Banskej Bystrici. Kvôli politickým zmenám mohol zmaturovať až v máji 1949 a koncom augusta vstúpil do noviciátu. V roku 1950 sa komunistická politická moc rozhodla zlikvidovať všetky inštitúty zasväteného života. Ján Havlík bol so spolubratmi deportovaný na stavbu priehrady pri Púchove. Po troch mesiacoch bol prepustený. Nakoľko teologická fakulta v Bratislave bola riadená komunistickým režimom, rozhodol sa študovať teológiu tajne, popri zamestnaní v Nitre a pokračovať v seminárnej formácii u vincentínov.

29. októbra 1951 ho spolu s ostatnými novicmi zatkla ŠtB. Strávil 15 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, kde sa častým mučením snažili získať od neho “priznanie” k protištátnej činnosti. Súd vo februári 1953 ho odsúdil za vlastizradu na 10 rokov väzenia (pôvodne 14, ale trest mu po odvolaní znížili na 10 rokov). Napriek všetkému si zachoval pokoj, odovzdanosť a hrdinskú lásku voči svojim nepriateľom. Stal sa “MUKL-om” (mužom určeným k likvidácii). Najprv pracoval v Jáchymovských uránových baniach. Od roku 1958 bol väznený v Ruzyni, kde na ňom vykonávali mučenie “v bielych rukavičkách” (psychické týranie). Dôvodom bol ďalší súd, ktorý ho odsúdil za misijnú službu medzi spoluväzňami a navýšil trest o jeden rok.

V roku 1960 musel byť kvôli svojmu zdravotnému stavu prevezený do väzenskej nemocnice v Ilave. Dňa 29. októbra 1962 ho prepúšťajú na slobodu, po absolvovaní celého 11 ročného trestu. Posledné tri roky života prežíval s vážne podlomeným zdravím a následkami psychickej i fyzickej tyranie. Na Štedrý deň v roku 1965 ho z nemocnice poslali stráviť sviatky domov k rodičom. Ráno 27. decembra, na sviatok svätého Jána, sa vybral k doktorovi. Mama ho poprosila, aby po ceste zaniesol rádio do opravy. Keď Ján prechádzal skalickými uličkami, kráčalo sa mu čoraz ťažšie. Zastal pri akejsi domovej popolnici. Zhodou okolností patrila miestnemu lekárovi. Keď Jána oslovil, nedostal žiadnu odpoveď. S pomocou istého okoloidúceho preniesli Jána do domu. Zistili však, že už nežije. Zomieral uprostred mesta a predsa v úplnej opustenosti od ľudí. Jediným svedkom jeho smrti bol Boh.